reklama

Sme Rusíni! Máme sa za to hanbiť? Komunálne voľby v Snine dňa 15. 11. 2014

Som Rusínka, pretože moja mama bola a otec je Rusín. Aké jednoduché. V susednej izbe sedí môj otec a počúva rádio. Pochádza z Osadného pri poľsko-slovenskej hranici. Moja mama už nie je pri nás. Narodila sa v Zvale, tiež pri poľsko - slovenskej hranici. Zvala už neexistuje. Existuje už iba v mojich spomienkach. Ale ostane pre mňa mojou rusínskou kolískou. Mojím rodným mestom je Snina. Narodila som sa tam, vyrastala, chodila som tam do jaslí, škôlky, základnej školy i na gymnázium – po tretí ročník, pretože som maturovala na gymnáziu v Banskej Štiavnici, prípravke pre štúdium v zahraničí. V Snine som mala i mám mnoho príbuzných, ale i spolužiakov či spolužiačky a kamarátky i kamarátov. V tomto meste a v celom okrese Snina v súčasnosti organizujeme 8 tried našich večerných škôl rusínskeho jazyka pre deti a dospelých.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (40)

Paralelne som však vyrastala viac v Zvale ako v Osadnom. Zvalskí starí rodičia Stebilovi mi boli akosi bližší ako osadnianski starí rodičia Fesičovi. Dieťa asi vycíti, kto ho má radšej. Skoro každé prázdniny som totiž trávievala vo Zvale, až kým som neodišla do Banskej Štiavnice. Kdeže pri mori alebo niekde inde. U starých rodičov z maminej sestry a u tety Anky, maminej sestry, vo Zvale mi bolo cez prázdniny najlepšie. Keď nás, mňa, sestru Natašu a bratranca Igora, zobrali moji rodičia do Maďarska k Balatonu, bol to pre nás veľký zážitok. Ale nesmierne sme sa potom tešili domov – do Sniny i do Zvaly. Vo Zvale som pásavala kravy, ktoré sme vyháňali na pašu hore Beskydom až pod poľskú hranicu. Na slovensko-poľskú hranicu sme chodievali na čučoriedky, aj na poľskú stranu, pretože tam ďaleko v doline bola síce dedina Solinka, ale mŕtva. Lemkov odtiaľ vyhnali Poliaci. V lete sme robievali na poli, viazali snopy obilia, na lúkach sme hrabávali voňavé seno... a hrali sme sa s deťmi, chodili na dedinské zábavy. Bolo nám dobre a veselo. Hoc naši rodičia pracovali veľmi ťažko.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď som ukončila štúdium na Filozofickej fakulte Kyjevskej štátnej univerzity T.G. Ševčenka, vrátila som sa z Kyjeva – do Prešova na tamojšiu filozofickú fakultu - v roku 1983. O pár rokov už Zvaly nebolo. Kvôli vodárenskej nádrži Starina zlikvidovali sedem veľkých rusínskych dedín, vyhodili do vzduchu kostolíky, domy zbúrali. Ľudí vytrhli z koreňov a presadili ich do plytkej zeme. Do Sniny, do Humenného... Najprv do bytoviek, kým si postavili domy, a namiesto hektárov polí a lesov, dostali 4-árové pozemky pri svojich nových domoch. Medzi nimi i Zvalu. Moji starí rodičia Stebilovi sú preto pochovaní na starom sninskom cintoríne. Na tomto cintoríne je pochovaných mnoho ďalších Rusínov, hlavne zo Starinskej doliny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na tom istom cintoríne už dávnejšie pochovávali jednu staršiu pani z Ruského, ďalšej zlikvidovanej obce v Starinskej doline. Pohrebný sprievod prechádzal popri dvoch starších Sninčankách, podľa všetkého dcérach pôvodných obyvateľov Sniny. A tu niekto zo sprievodu začul ich rozhovor po sotácky[1]: „Pac´, totе Rusnaci, tu ľem umiraju, taj umiraju. A tu, pod našimа jaľicami jich chovaju. Ta čom jich nechovaju pod jich jaľicami?“ Na to odpovedala staršia pani z Ruského. „A čo si Vy myslíte, že by sme neboli radšej pochovaní pod našimi jedľami? Vari by sme nechceli odpočívať pri hroboch našich rodičov a prarodičov?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V roku 1968, v roku okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy, rozbili akísi chlapci okná na našom rodičovskom byte na ulici Dobrianskeho v Snine. Bola i je to taká útulná tichá ulička. Každý tam vedel, že sme Rusíni. Pred tým som sa možno s tými chlapcami hrala na tej ulici. Autá tam chodievali vtedy iba sporadicky. Doma však asi niečo proti nám začuli, tak nám rozbili okná. Mala som vtedy 9 rokov. A nerozumela som tomu, prečo nám to urobili. Moji rodičia nepozvali spojenecké vojská do Československa. Neniesli sme na tom ohavnom vstupe vojsk do našej krajiny žiadnu zodpovednosť. Len sme boli a sme Rusíni. Vtedy som prvýkrát na vlastnej koži zažila národnostnú netoleranciu. Mojím detským rozumom som ho nemohla chápať. No ostala mi dodnes po ňom malá jazvička nespravodlivosti na srdci. Neskôr som takéto zjazvenia na srdci pocítila ešte zopárkrát. Len preto, lebo som Rusínka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po rokoch, v kampani pred sčítaním obyvateľov, domov a bytov v roku 2011 som v Snine spoznala jednu krásnu a múdru ženu. Pochádza z jednej rusínskej obce pri slovensko-ukrajinskej hranici a vydala sa za Sninčana. Toho pôvodného. Bývali spolu so svokrovcami. Keď chcela nevesta – Rusínka spievať svojim deťom rusínske uspávanky alebo pesničky, svokra jej to zakazovala: „V našim dome še ne budze bešedovac i špivac po rus´ky, aľe ľem po sňinskі abo po sloveňskі!“. 

Na II. ZDŠ., kde som chodila 9 rokov, sme sa ako deti rozprávali len spisovne po slovensky. V čase môjho detstva sa zakazovalo na školách rozprávať nárečiami. Aká to škoda pre samotné nárečia i naše regióny. Len na „Kamčatke“ na našej škole mohli deti hovoriť po rusínsky. Na okraji školy, za veľkou chodbou so šatňami, bola "Kamčatka". Boli to dve poschodia tried pre deti z okolitých rusínskych obcí, kde buď neboli školy, alebo boli iba do prvého stupňa. Na našej ZDŠ pre nich vytvorili ukrajinské triedy. Dnes nie je po nich na škole ani chýru ani slychu. Ukrajinské triedy zanikli a rusínske sa nevytvorili. Lebo samotní Rusíni ich nechcú. Ja som chodila do slovenskej triedy, pretože som od mala vedela, že budem učiteľkou. Moja mama preto rozhodla, že budem chodiť do slovenskej škôlky i školy. Aby som vedela dobre po slovensky. Raz prišla k nám domov moja spolužiačka Marienka na návštevu. Vtedy u nás bývala moja sesternica Maňa zo Zvaly, ktorá poznala Marienkinu rodinu z Ruského, ďalšej zlikvidovanej dediny zo Starinskej doliny. Marienkini rodičia pochádzali z Ruského. Keď naša Maňa počula, že my dve Rusínky, Marienka a ja, sa rozprávame spolu po slovensky, opýtala sa nás. „A vy dve sa prečo rozprávate spolu po slovensky? Vari sa hanbíte za to, že ste Rusínky?“ Pozreli sme sa vtedy s Marienkou na seba, zahanbili sme sa a odvtedy sme sa spolu zhovárali vždy rusínsky. Mimo školy. 

Nehanbila som sa zato, že som Rusínka, keď nám neznámi chlapci rozbili okná na rodičovskom byte. No zostala mi odvtedy drobná jazva na srdci.

Nehanbila som sa zato, že som Rusínka vtedy, keď mi v 1990. roku jeden môj bývalý kolega na filozofickej fakulte v Prešove, predseda Matice slovenskej na fakulte, raz namiesto pozdravu povedal: „Škoda, že nie ste naša.“ Najprv som to nepochopila. Až potom som sa nadýchla a odpovedala: „Akože nie som naša! Mojou vlasťou je Československo rovnako ako Vašou. Tak potom, čia som?“ V čase mojich kyjevských štúdií sme vždy na prelome starého i Nového roka spievali československú hymnu. A slzy nám tiekli dolu lícami. Bolo nám smutno za domovom. Hoc nás Čechov a Slovákov bolo v Kyjeve hodne. Domov nám všetkým chýbal. I mne, Rusínke. 

Nehanbila som sa zato, že som Rusínka ani teraz v komunálnych voľbách na Zlatej Bani neďaleko Prešova, v šarišskej dedine, kde som kandidovala za starostku, keď proti mne stáli rôzne bludy a nezmysly, ale i to, že som v obci cudzia, prišelkyňa, žena a k tomu ešte aj Rusínka.

Nehanbila som sa zato, že som Rusínka ani vtedy, keď som sa dozvedela, čo sa stalo v tohoročných komunálnych voľbách v mojej rodnej Snine dňa 15. 11. 2014. Práve naopak. Hanbila som sa za toho jedného neznámeho rodáka, možno „pravého Sninčana“ autora zvláštneho letáka. V poštových schránkach bytov mnohých obyvateľov Sniny sa totiž pred voľbami objavil leták s takýmto textom: „Nevoľte Rusnáka Vohаra za primátora! Stop Rusnákom v Snine! Nedáme si rozkazovať od Rusnákov!“

V zemplínskej dedinke Kamenná Poruba vo vranovskom okrese vyhral voľby starostu Róm z osady. Rómskych obyvateľov je v dedine viac, ale nie voličov. Voličov bolo viac nerómskych obyvateľov, no aj tak voľby starostu vyhral Róm. Až potom sa preňho začalo v dedine peklo. S tou istou národnostnou nevraživosťou ako v Snine: „Nebudu nam rozkazovac Cigaňi!“

Podľa výsledkov komunálnych volieb v Snine i tamojší početní Rusíni volili terajších poslancov. I staronového primátora, tiež pôvodného Sninčana. Do mestského zastupiteľstva neprešiel ani jeden rusínsky kandidát na poslanca. Alebo neprešiel ani jeden taký kandidát, ktorý by sa verejne prihlásil k tomu, že je Rusín a že bude v zastupiteľstve obraňovať ich záujmy v meste Snina.

Zahanbila som sa druhýkrát za náš strach verejne prezentovať, že sme iní – kultúrou, jazykom, asi aj mentalitou, no práve táto naša inakosť Sninu obohacuje. Nepochopil to ten „pravý Sninčan“, predpokladaný autor letáku, ale asi ani „noví, cudzí“ Sninčania, mnohí násilne vysťahovaní zo svojich dedín do Sniny kvôli nádrži na pitnú vodu pre celé východné Slovensko. Zle dedukujem? Podľa mňa nepochopili to, že sa nemajú za čo hanbiť, ale hrdo prezentovať, že sú Rusíni. Do mestského parlamentu si totiž zvolili veľmi málo tých zástupcov, ktorí sa nehanbia i na verejnosti prezentovať, že chcú ako poslanci obraňovať záujmy početnej komunity Rusínov v Snine.

Tak, ako rodičia Sninčanov boli, či sú Sotáci, tak rodičia Rusínov boli a sú Rusíni. No čo to mení na fakte, že toto predsa nemôže byť predmetom predvolebných letákov a hesiel. Takáto predvolebná antikampaň potiahla Sninu dozadu a určite ju neposúva dopredu. V Snine už dávno nastal čas, aby aj Rusínov niekto hlasnejšie a vehementnejšie zastupoval v sninskom mestskom zastupiteľstve. 

 

[1] Sotácke nárečie je najvýchodnejšie slovenské nárečie v regióne SV Zemplína, v okolí Humenného až Sniny. 

Ľuba Kráľová

Ľuba Kráľová

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  0x

28 rokov som pôsobila na viacerých vysokých školách východného Slovenska. Napísala som vysokoškolskú učebnicu, vyše šesťdesiat vedeckých i odborných článkov, editovala som niekoľko kolektívnych monografií z verejnej politiky a sociológie rodiny.Blogy píšem vtedy, keď sa mi žiada pomenovať to, čo vo verejnom živote na Slovensku škrípe a hnevá ma to. Alebo vtedy, keď vo mne vytryskne potreba pohladiť javy okolo seba. Pretože žijeme v prekrásnej krajine, ktorú milujem. Zdá sa mi však, že správcovia tejto krajiny milujú len seba, nie krajinu, ktorú reprezentujú ako jej navjyšší verejní činitelia. Od septembra roku 2010 do októbra 2012 som bola predsedníčkou regionálnej strany Náš kraj. 27. 10. 2012 na jej mimoriadnom sneme som tento post neobhájila. Od 11. januára 2013 som štatutárkou občianskeho združenia Kolysočka - Kolíska, ktorého hlavnou činnosťou je zakladanie večerných škôl spisovného rusínskeho jazyka pre deti a dospelých, ako aj charitatívna a kultúrna činnosť. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu