Pristavila som auto na Sídlisku III pri Družbe, vyšla som z neho a pod nohami samý ľad. Štastne som však prišla na skúšku, no bolo už po rozcvičke, akosi som si nezapamätala počiatočnú hodinu tréningu. No veď som prišla na skúšku Starišana. Bolo mi odpustené. No potom som len oči otvárala. Tanečníci i tanečníčky sa vykrúcali v rezkom rytme, roky nebolo cítiť. Ostala som ohúrená stáť a začala som pochybovať, či to zvládnem. Paradoxne, založila som dva tanečné ľudové súbory, no v súbore som nikdy dlhšie netancovala. Prvý ľudový tanečný súbor som založila v Kyjeve počas svojich študentských liet a pred zopár rokmi spolu s Jožkom Dvorščákom - druhý - na Zlatej Bani. Tanečnú zložku Zlatobančana. Chcela som pre starších, no som rada, že vďaka Jožkovi Dvorščákovi, bývalému tanečníkovi Šarišana, sa chytili mladí.
Teraz si plním sen. Chcem tancovať vo folklórnom súbore. Náš folklór milujem. A Starišan tiež. Ak sa adaptujem a zvládnem to, budem šťastná ako nacicaná blcha. Po skúške som opäť po ľade nastúpila ešte s novou známou zo Starišana do auta, obišla som ho spredu a po zastávke na Šváboch, kde som ju vyložila, som došla na Zlatú Baňu.
Žiadne ráno túto zimu nemožno odísť zo Zlatej Bane autom bez odrhnutia snehu z neho. Ak máte tú smolu, že Vám sneh zavial prístupovú cestu do garáže metrovými závejmi. Zametajúc hrubú vrstvu snehu z auta som prekvapená zmietla z jeho zadnej kapoty čosi čierno-oranžové. Podišla som bližšie a na moje počudovanie to bol čísi mobil. Môj nie, ani žiadneho člena našej rodiny. Na mojom aute vzadu bol cudzí mobil. Kto mi ho tam len dal? Záhadu som nemohla riešiť hneď zrána, lebo ma čakala hodina angličtiny o ôsmej v Prešove. Povedala som si, po hodine to začnem riešiť. No cestou do Prešova na cudzí mobil ktosi zavolal. Najprv som sa zľakla. Nedvihla som. No potom som zavolala späť na vysvietené číslo z pevnej linky. Prosím, kto volal? Bol to majiteľ mobilu, volal z domu, z pevnej linky. Pomaly som sa blížila k Prešovu. Pane, prepáčte, nemôžem Vám už teraz doniesť mobil, lebo som už pri Prešove. Keď sa vrátim na Baňu, donesiem Vám mobil domov. Na druhej strane telefónu - chvíľka ticha. Pani, ale ja nebývam na Zlatej Bani. Nie, a kde? V Prešove. V Prešove? A kde? Na ulici Mukačevská. To som zas stíchla ja. Na Mukačevskej? Ale tam som už dávno nebola. Ako sa mohol Váš mobil ocitnúť na mojom aute vzadu na Zlatej Bani, asi 20 km od Prešova? Záhada, pre mňa i pre majiteľa mobilu. Moja úžasná učiteľka angličtiny už na mňa čakala, tak som sa nemohla už ďalej zapodievať záhadou mobilu - cestovateľa. Po hodine ma už majiteľ mobilu čakal na Jarkovej ulici pri Caraffovej väznici. Podišla som bližšie a vidím nesmelého pána, tvár pozašívaná, čelo prelepené leukoplastom, z brady vytŕčali čierne nite s novou jazvou...
Ja: Čo sa Vám stalo?
On: Neviem. Pamätám si len, ako som včera večer pri Družbe chcel zatelefonovať kamarátovi a potom som sa odrazu prebudil na traumatológii, bez mobilu...
Ja: Ach, tak! Moja prvá skúška v Starišane sa skončila prekvapujúco. Síce som si ešte nezatancovala, no priviezla som si domov na zadnej kapote primrznutý mobil neznámeho pána, ktorý vychádzajúc z neďalekej krčmy, asi trochu omámený alkoholom, nevšimol si ľadový chodník, začal telefonovať, pri tom sa šmykol, spadol, mobil padol k môjmu autu, pán stratil vedomie, niekto zavolal záchranku, odišiel a nevšimol si mobil na zemi pri kolesách auta, prišiel niekto ďalší, mobil si všimol, myslel si, že mi vypadol, keď som vychádzala z auta, láskavo ho uložil na zadnú kapotu a odišiel. Medzitým som sa nestačila diviť, aké to krásne, no zložité choreografie ktosi vymyslel pre tanečníkov Starišana, plná obdivu som nasadla s novou známou do auta, obišla som ho spredu, preto som mobil nevidela, mobil stihol k autu primrznúť, preto som ho priviezla pekne na Zlatú Baňu, kde zapadol snehom, prežil mrazivú noc, no ráno mi celej zmätenej zazvonil na sedadle auta, akoby sa nechumelilo.
Šťastný úsmev majiteľa mobilu, ešte viac ako ja prekvapeného z toho, že sa mobil našiel, mi bol odmenou. Tešil sa, že odvráti hnev manželky zo straty mobilu a možno aj z niečoho iného. My manželky sa zvykneme hnevať aj neoprávnene :-).