Základná otázka znie: Namiesto detských domovov internátneho typu - pestúnska starostlivosť v domovoch rodinného typu - za alebo proti?
Ingrid Timková v článku Štát dal za dom viac, ako pýtala realitka v Prešovskom Korzári dňa 10.10. 2011 píše o nehospodárnom využívaní verejných prostriedkov na kúpu domu pre deti z Detského domova v Šarišských Michaľanoch. Zaujalo ma to, pretože moja skúsenosť z likvidácie detských domovov internátneho typu a zamieňanie ich pestúnskou starostlivosťou v domovoch rodinného typu je prinajmenšom rozpačitá. Na základe jedného príkladu, a to bývalého detského domova v Hostoviciach v Sninskom okrese, je moja skúsenosť s pestúnskou starostlivosťou o osirotené alebo opustené deti negatívna. Sama preto vnímam túto svoju skúsenosť s rezervou, no predsa len mi nedá krátko, a preto možno neúplne, vyrozprávať smutný príbeh hostovického detského domova.
Pochádzam zo Sniny, okresného mesta na severovýchode Slovenska, no od skončenia svojej prvej vysokej školy žijem v Prešove a v súčasnosti pri Prešove. Do Sniny som chodievala k rodičom, teraz chodím k otcovi, sestre i ostatným príbuzným. Môj otec pochádza z Osadného, kam zo Sniny taktiež občas chodievame. Cestou zo Sniny do Osadného sú na trase malebné dedinky. Pčoliné, na vedľajšej ceste Čukalovce, vymierajúce Parihuzovce a po hlavnej trase pred Osadným sú Hostovice. A práve o tejto dedinke chcem písať. V Hostoviciach bol donedávna detský domov internátneho typu. Bol tam ešte za čias socializmu, i po revolúcii sa mu darilo, deti sa v domove podľa očitých svedkov cítili naozaj ako doma, hlavne kvôli vedeniu domova, ale i občanom obce. Tí si vážili prácu, ktorú im detský domov dával. Hostovice sú vzdialené od Osadného asi 5 kilometrov a Osadné leží pri poľsko-slovenskej hranici. Takže obe dediny sú mocným Slovenska za chrbtom, preto je tu o prácu taká veľká núdza. K deťom v detskom domove sa správali ako k svojim, kuchárky im vyvárali domáce jedlá, vychovávateľky mali deti rady ako vlastné, deti z domova sa hrávali s deťmi z obce, obecná škola bola neďaleko od budovy detského domova. No žiaľ už bývalého.
Moji známi z Hostovíc mi vyrozprávali príbeh chlapca – siroty, ktorý sa aj počas štúdia na vysokej škole vracal do Hostovíc ako do svojej rodnej obce, vracal sa k milým ľuďom, ktorí ho vychovali a mali ho radi a on mal rád ich. Občania obce sa tešili, že detský domov prosperuje, štát doň len relatívne nedávno investoval milióny korún, do rekonštrukcie telocvične i novej kotolne. Telocvičňu štát zrekonštruoval vraj za približne päť-sedem miliónov a kotolňu priližne za 4 milióny slovenských korún.
Ako blesk z jasného neba zapôsobila na obyvateľov obce správa, že aj ich detský domov, len nedávno vynovený a zrekonštruovaný, sa bude rušiť. Všetky deti z domova odišli z Hostovíc do okresného mesta Snina, ale aj do obce Stakčín, kde štát zakúpil niekoľko domov, aby tam mohol deti ubytovať. Nielen deti, ale aj pracovníci bývalého DD v Hostoviciach tak musia denne dochádzať do Sniny či Stakčína, t.j. okolo 20 km. Za prácou sa dochádza aj inde, ale tu nemuseli. Starostka susedného Pčoliného i starostovia Hostovíc a Osadného presviedčali vedenie detského domova, aby presadilo pre DD kúpu rodinných domov v blízkom okolí DD, a to priamo v Hostoviciach alebo Pčolinom, kde je obecná škola. Obecná škola v Pčolinom prišla takmer o polovicu detí z DD a možno zanikne. Školy v Snine, ani v Stakčíne takýto problém nemajú. No starostovia nepochodili a domy pre DD boli zakúpené vo vzdialenejšej Snine a ešte vzdialenejšom Stakčíne. Nová rodinná politika založená na starostlivosti o osirotené a opustené deti v domoch rodinného typu a v pestúnskej starostlivosti je zaiste príkladná. Ale hostovický príklad je do neba volajúcim mrhaním verejných prostriedkov nás daňovníkov. A necitlivým zásahom do vývoja detských osudov. Tie si zvykli na svoje hostovické prostredie, no museli sa odtiaľ všetci vysťahovať a rozlúčiť so známym prostredím i blízkymi ľuďmi. V Snine i Stakčíne si zaiste tiež zvyknú. Prečo sa ale vo veľkom štýle opravoval Detský domov v Hostoviciach, keď kompetentné orgány i osoby vedeli, že sa bude čoskoro rušiť? Pripravoval si niekto z mocných za pomoci štátnych peňazí pôdu pre predaj budovy na svoj budúci súkromný penzión? Ktohovie, dodnes zíva prázdnotou. A škoda, ľudia sú tam veľmi milí, no mnohí sú bez práce. Pritom je tam tak krásne. Ako všade na Slovensku, len keby sme naše prírodné krásy dopĺňali i ľudskou slušnosťou a zdravým sedliackym rozumom pri spravovaní vecí verejných.
