Etnocída Bojkov z poľských Beskýd v povojnovom Poľsku v Akcii 1951

Autor: Ľuba Kráľová | 12.11.2013 o 0:22 | (upravené 14.11.2013 o 12:19) Karma článku: 7,20 | Prečítané:  692x

"Pre staršiu generáciu táto násilná zmena domova bola ozajstnou katastrofou. Život väčšiny z nich, tak ako život ich predkov, sa obmedzoval na údolie riečky San. Stretávali sa nanajvýš na odpustoch, na jarmokoch v susedných obciach, a navzdialenejším miestom, kam sa vyberali ženy s deťmi, bola púť na Kalváriu pod Dobromyslom. Vyprahnutá step, kde nebolo zvyčajného pre nich prostredia, tôní, horských lúk, hôr, potokov a lesov, bola pre horalov pekelnou púšťou."

Roztrúsení v stepiach, nová kniha Natali Kľaštornej z Kyjeva

Čas strávený na facebooku je možno považovať niekedy za stratený. Facebook je naozaj požierač času, ktorý sme v minulosti venovali iným svojim aktivitám. Ako vo všetkom, aj v tomto prípade záleží na prístupe a na využití priestoru, ktorý facebook ponúka na prezentáciu svojich názorov a na ich vzájomné stretávanie, ako aj na hypotetické stretávanie nových facebookovských priateľov, ktorí môžu sedieť za svojím počítačom kdekoľvek na svete, no zároveň akoby sedeli celkom blízko pri Vašom počítači.

Prostredníctvom jednej, dnes už takmer nefunkčnej FB skupiny sústreďujúcej Rusínov sa mi jedného dňa ozvala zo vzdialeného Kyjeva pani Nataľa Kľaštorná, neuveriteľnou náhodou nevesta môjho učiteľa z Filozofickej fakulty Kyjevskej štátnej univerzity z 80. rokov 20. storočia. Zareagovala na moju informáciu, že som vyrastala v obci Zvala pri poľských hraniciach, odkiaľ pochádzala moja mama, za slobodna Mária Stebilová. Zvláštnou hrou našich osudov, jej dedko pochádzal taktiež zo Zvaly, no oženil sa s jej babkou do bojkovskej dediny na poľskej strane Beskýd, do Bieszczad, odkiaľ bol v roku 1917 odvlečený do koncentračného tábora v rakúskom Tallerhofe a tam bol zavraždený.

Tallerhof bol prvý koncentračný tábor na území Európy, konkrétne na území dnešného Grazu určený pre poľských Rusínov (Bojkov a Lemkov) a ich duchovných, hlavne pravoslávnych. Musím sa priznať, že informácia o prvom koncentračnom tábore na území Európy pre Rusínov (hovorili si, že sú ruskí - po rusínsky „руськы" a Rakúšania vo vojnovom stave s Ruskom ich považovali za Rusov, preto ich násilím odvliekali na svoje územie do táborov smrti) a ich popov v Tallerhofe, bola pre mňa šokujúca.

No odvtedy sme s Nataľou nadviazali sporadický kontakt a naše FB priateľstvo sa rozvinulo vo vzájomný rešpekt. Nesmierne mi je ľúto, že som sa s pani Nataľou nestretla, keď prišla na Slovensko cez priesmyk v Ruskom v Sninskom okrese, ani keď bola na poznávacom pobyte s bojkovskými deťmi na východnom Slovensku. Nataľa patrí na Ukrajine i v Poľsku medzi najuznávanejšie znalkyne histórie Bojkov, ich vysídlenia z Bieszczad na východ Ukrajiny, ich kultúry, ich súčasného roztrúsenia po Ukrajine... vyštudovala etnografiu a žurnalistiku na Kyjevskej štátnej, dnes národnej univerzite.

Nataľa sa so mnou podelila už s mnohými svojimi publikáciami, no jej najnovšia kniha ma priam vyviedla z miery. Slzy i nemý úžas sprevádzalo moje prvé čítanie jej úvodného textu ku knihe starých fotografií. Nataľa mi poslala asi pred mesiacom svoju ostatnú knihu Roztrúsení v stepiach. Strastiplná cesta tejto knihy ku mne bola zvláštna. Prvá zásielka cez konkrétne osoby ostala v rukách riaditeľa SNM, Múzea ukrajinskej kultúry. Predpokladám, že ocenil jej vzácnosť. Druhá mi prišla poštou z Kyjeva asi po troch mesiacoch od zaslania. Kvôli svojmu zaneprázdneniu v posledných týždňoch (zakladanie večerných škôl rusínskeho jazyka v OZ Kolysočka - Kolíska, kandidovanie v novembrových regionálnych voľbách 2013 na post poslankyne zastupiteľstva PSK, učenie v Trnave a v Ostrave) som si konečne našla čas napísať tento text.

Listujúc v Natalkinej knihe, prezerajúc si 350 vzácnych starých fotografií, ktoré pani Nataľa Klaštorná zbierala viac ako 12 rokov medzi Bojkami roztrúsenými v suchých stepiach Ukrajiny, a čítajúc text úvodu k nim, vyvolalo u mňa potrebu niečo o tom, čo sa Bojkom z poľských Bieszczad stalo, napísať. Smutná novodobá história Bojkov, ktorí stáročia žili vo svojich dedinách na strmých neúrodných svahoch Bieszczad, poľských Beskýd, začala v 20. storočí najmä rokom 1940.

V roku 1940 boli tisícky bojkovských rodín vysídlených z povodia svojej domovskej rieky San, ktorá sa počas II. svetovej vojny stala pohraničnou riekou po napadnutí Poľska Nemeckom. Zdalo sa, že koniec II. svetovej vojny prinesie poľským Bojkom, patriacim do rodiny európskych Rusínov, označovaných však v Poľsku i samými Bojkami za Ukrajincov, uľahčenie.

Všetky nasledujúce informácie citujem z úvodného textu Natali Kľaštornej v jej knihe Roztrúsení v stepiach, ktorá vyšla v roku 2013 v Ivano-Frankovsku.

V lete roku 1946 bola väčšina Bojkov z ľavého brehu Sanu brutálne vysťahovaná na sovietsku Ukrajinu. No to nebol koniec tragického skonu časti rusínskej či ukrajinskej bieszczadskej populácie. V roku 1951 úrady ZSSR a Poľskej ľudovej republiky podpísali Dohodu o výmene častí štátneho územia ZSSR a Poľskej ľudovej republiky. V medzištátnom dokumente išlo o vyrovnanie územia s rozlohou 480 kilometrov štvorcových. Z ukrajinskej strany o horskú časť Drogobickej oblasti s centrom v Nižných Ustrikách, z poľskej strany išlo o Ľublinské vojvodstvo s centrom v Krystynopoli, teraz v Červonohrade.

Konečné riešenie, teda výmenu území, píše pani Nataľa Kľaštorná, odôvodnili obe strany ekonomickými záujmami. ZSSR potreboval uhlie a Poľsko naftu. V Bieszczadách, t.j. v poľských Beskdoch, sú zdroje nafty. A hoci sa text dohody ani slovkom nezmieňuje o tom, že na danom území žijú ľudia, dané územia neboli bezľudné. Bolo z nich  vysídlených vyše 30 000  ľudí! V roku 2011, v ostatnom sčítaní obyvateľov, bytov a domov sa k rusínskej národnosti na Slovensku prihlásilo niečo vyše 34 000 ľudí. Predstavme si, že by ich teraz mali všetkých vysťahovať na vzdialené, cudzie územia len preto, lebo sa prihlásili k Rusínom. Strašná predstava.

Nataľa Kľaštorná pokračuje ďalej vo vymenúvaní katastrof, ktoré sa udiali po skončení II. svetovej vojny poľským Bojkom. V jeseni roku 1951 bolo násilne vysťahovaných z územia Krystynopoľa, Ugnova, Belza a ich okolia... vyše 14 000 ľudí.

O jednej z najväčších územných výmien v povojnovej Európe sa v Európe vie veľmi málo. O násilnom masovom premiestnení obyvateľstva uskutočnenom vládami ZSSR a PĽR sa nenachádza jediná zmienka v obsiahlej šesťdielnej encyklopédii histórie Ukrajiny. V Poľsku o nej vedia, no nehovoria nahlas. Na Slovensku o nej vieme pramálo. Priznám sa, dozvedela som sa o nej sama práve od Natali Kľaštornej. Udalosti roku 1951 v Poľsku si mýlia laici, ale i niektorí odborníci, s akciou Visla z roku 1947 nasmerovanú proti poľským Lemkom, ďalšej vetvy európskych Rusínov. Pôvodné územia Lemkov sa rozprestierali pri našich serverných hraniciach od Poporadu či Starej Ľubovne ku Svidníku. V Akcii Visla ich Poliaci v roku 1947 vysťahovali k svojim západným hraniciam s Nemeckom. Ale v roku 1951 to bola akcia nasmerované proti poľským Bojkom. Ich rozľahlé územie sa rozprestieralo taktiež pri našej severnej hranici, ale približne od Medzilaboriec až po Ulič či Ubľu popri údolí riek Solinka, San... Azda je moja predstava o pôvodnom území poľských Lemkov i Bojkov správna.

Presídlenie bojkovského obyvateľstva v roku 1951 bolo úplným vyčistením územia obývaného Bojkami od nich samých a trvalo od júla do novembra roku 1951. Prevažnú väčšinu rodín presťahovali do juhovýchodných oblastí Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, do Mikolajevskej, Odesskej, Stalinskej, dnes Doneckej, a Chersonskej oblasti. Iba neveľká časť rodín zamestnancov naftových polí, železničiarov a úradníkov mesta Nižné Ustriky (Ustrik-Dolišnich) bolo presťahovaných do Drogobickej a Ivano-Frankovskej oblasti.

"Pre staršiu generáciu táto násilná zmena domova bola ozajstnou katastrofou. Život väčšiny z nich, tak ako život ich predkov, sa obmedzoval na údolie riečky San. Stretávali sa nanajvýš na odpustoch, na jarmokoch v susedných obciach, a navzdialenejším miestom, kam sa vyberali ženy s deťmi, bola púť na Kalváriu pod Dobromyslom. Vyprahnutá step, kde nebolo zvyčajného pre nich prostredia, tôní, horských lúk, hôr, potokov a lesov, bola pre horalov pekelnou púšťou.

Niekedy dávno volali územie Bojkov krajom „zabedneným" od okolitého sveta doskami. Ľudia tam žili vo vysokých horách, odkiaľ nedovideli na okolitý svet. Ale násilné vysťahovanie ukázalo odvrátenú stranu tohto „zabednenia" horami. Vytrhnutí z rodnej hrudy, z učupených dedín v horách, sa ľudia strácali vo veľkom, šírom svete juho-ukrajinských stepí. Všetky ich myšlienky boli nasmerované na svoje domovy, vytrhnuté im zo srdca zaživa. „Keby nám to dovolili, vrátili by sme sa domov peši tisíce kilometrov", hovorili Natali.

Ale to bolo stále málo. Nielenže Bojkov vytrhli z rodnej hrudy, ale ich majetky, ktoré museli opustiť násilím,  ocenili minimálnymi cenami. Na novom mieste museli nadobúdať majetok za vydridušské ceny. Nahnali ich do najzaostalejších kolchozov, kde nedostávali každomesačnú mzdu, ale často len zrno a na konci roka najnižšiu mzdu, aká sa vyplácala v 50. rokoch 20. storočia  v ZSSR. A za takýchto podmienok museli splácať nehorázne sumy za svoje nové biedne obydlia. Päť až osemtisíc karbovancov bola na vtedajšie časy neslýchaná suma. Museli ju splácať podľa nanúteného presného harmonogramu niekoľko rokov.

Nezvyčajná pre horalov vyprahnutá a slnkom spaľujúca step, absencia cerkví a ich duchovných, neprijatie miestnymi ich gréckokatolíckych konfesionálnych zvyklostí a obradov, neustály nedostatok vody a stromov, to všetko napomáhalo tomu, že násilne presídlení Bojkovia, ktorí mali predkov či zopár známych v západných oblastiach, snívali o svojom návrate na západ krajiny. No vládne dohody to neumožňovali. Na železničných staniciach, pri ktorých bývali presťahovaní Bojkovia, dňom a nocou strážili hliadky, ktoré kontrolovali všetok pohyb po železnici na západ. Tých, ktorým sa predsa len podarilo vrátiť naspäť na západ a opustiť stepný „raj", odmietali zapísať na nových miestach a snažili sa ich vrátiť naspäť do kolchozov  na východe krajiny."

Nataľa Kľaštorná od roku 2000 prechádzala juhovýchodné oblasti Ukrajiny a Haliče, kam boli Bojkovia presťahovaní, a zapisovala príbehy najstaršej generácie Bojkov. Starí ľudia neboli vždy ochotní dať sa sfotografovať. Radšej vyťahovali z truhlíc staré albumy a ponúkali využiť pre jej knihu staré vzácne fotky z ich mladosti. A tak Nataľa Kľaštorná sústredila ohromnú zbierku 350 starých fotografií násilne presídlených Bojkov v Akcii 51, ktoré sústredila na putovnej výstave fotografií pod názvom Roztrúsení v stepiach. Zozbierané fotografie sústredené v expozícii začali žiť svojím životom.  Šesť rokov putovali po rôznych miestach Ukrajiny a Poľska, od Donecka po Štetín pri nemeckej hranici. Od jednej dediny k druhej, od jedného mesta k ďalšiemu putovala expozícia fotografií, ktoré sa občas vracali k svojej autorke, aby sa opäť od nej na istý čas vzdialili. Vracali jej tie staré fotografie neochotne a žiadali vrátiť im zbierku fotografií. Nevyhnutne nastal čas, kedy sa z putovnej výstavy fotografií stala knižná publikácia či fotoalbum zhŕňajúci tieto staré zábery zo Západnej Bojkovščiny vo svojej autentickej dôveryhodnosti. Od snímok krajiny, po skupinové zábery ľudí pri cerkvách počas sviatkov, chrámových zborov, detí po svätom prijímaní, či učňov pri školách, amatérske fotografie rodín, ako i fotografie z fotoateliérov, dedinské kapely i portrétne fotky, ale i zábery z povojnového obdobia, či unikátne snímky zo železničných staníc bezprostredne pri vysídľovaní.

Všetky tieto unikátne a nenahraditeľné zábery zozbierala Nataľa Kľaštorná, aby ich sústredila vo svojej najnovšej knihe Roztrúsení v stepiach z roku 2013 vydanej v Ivano - Frankovsku. Bez týchto unikátnych záberov by sa v nenávratne stratili zastavené úryvky zo života Bojkov v stratených pre nich naveky rodných Bieszczadach. Veľké ďakujem patrí Natalke Kľaštornej za jej unikátny album zabudnutých fotografií, na ktorých sa zastavil čas kypiacich životom Bojkov vo svojej pradávnej vlasti, ktorú im tak cynicky a bezostyšne ukradli vládnuce špičky povojnového ZSSR a PĽR. Dodnes sa za túto krádež Bojkom nikto neospravedlnil, ani im nik nehodlá vrátiť ich domovské územia. Prečo je Európa taká ľahostajná k osudu poľských Lemkov, Bojkov a koniec koncov i vymierajúcich slovenských Rusínov?

Boli Akcia Visla v roku 1947, Akcia 1951 či anexia Podkarpatskej Rusi novodobou etnocídou v Európe? Ja si myslím, že áno. Kedy sa Európsky parlament či Európska komisia budú zaoberať touto rusínskou etnocídou a Bojkom, Lemkom a Rusínom sa za nenávratné straty územia zaviažu niekomu prinajmenšom ospravedlniť?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?