Zvala v mojich spomienkach - po slovensky

Autor: Ľuba Kráľová | 18.4.2013 o 0:10 | (upravené 11.11.2013 o 15:11) Karma článku: 5,62 | Prečítané:  1140x

Nedávno som si na facebooku pozrela video natočené dievčinou menom Ivana Lempeľová. O osudoch Rusínov zo Starinskej doliny v Sninskom okrese. Museli nedobrovoľne opustiť svoje domovy. Z ich dedovizní ich vyhnala voda. Pitná voda pre obyvateľov PSK a KSK.Oni dali všetko, čo dovtedy mali, svoje domovy, a dostali "umiestnenie" v neďalekých, no pre nich takých vtedy vzdialených mestách Snina alebo Humenné. V bytoch.Niektorí odišli i ďalej. Sedem veľkých dedín bolo bez akejkoľvek diskusie s ich obyvateľmi zrovnaných so zemou. Za socializmu to tak bolo. Bez diskusie, príkazom. To, čo mnohé generácie Rusínov budovali v pote tváre, v ťažkých horských podmienkach, to administratívne rozhodnutie vládcov bývalého režimu za zopár rokov zmiatlo z povrchu zemského. Zdalo sa, že "len" z povrchu zemského, no nie z pamäti domorodých obyvateľov. No všetci sme sa v rokoch 1983-1985,kedy boli dediny zlikvidované, mýlili. Ľudská pamäť je dočasná a mladí ľudia, ktorí sa už narodili mimo dedín svojich rodičov a starých rodičov, si ich predsa nemôžu pamätať. Postupne budú vysťahované dediny miznúť i z pamäti ich ubúdajúcich obyvateľov. Preto vyvolávam v duchu svoje spomienky. Tentoraz po slovensky.

Krásny a smutný dokument   ... "odnikiaľ..."  natočilo mladé dievča Ivana Lempeľová. Jej rodina možno pochádzala z dediny Ruské v okrese Snina, tam žili kedysi Lempeľovi. Ruské bolo jednou z vysťahovaných siedmich obcí v Sninskom okrese. Ľudí z ich domov, polí a lesov vysťahovali do sninských a humenských bytoviek. Až neskôr si niektorí z nich postavili domy na štvorárových pozemkoch.

Ja pochádzam zo Sniny, ale moja mama, pre mňa mamka, rodená Marja Stebilová, vydatá Maša Fesičová, bola zo Zvaly, ďalšej z vysťahovaných dedín. Celé svoje detstvo, hlavne počas prázdnin, som trávievala vo Zvale. Menej som chodila do Osadného, odkiaľ pochádzal môj otec, Andrej Fesič. Starí rodičia zo Zvaly boli väčší hospodári ako osadňanskí. Vo Zvale bolo vždy viac práce - na poli, v lese, popri dome... Mamini rodičia, Vasiľ a Anastázia Stebilovi boli prekrásni a dobrí ľudia. Ich lásku k nám, všetkým vnukom a vnučkám, dodnes cítim v srdci. Bolo jej toľko, že ma dodnes zohrieva a dodáva životnú energiu a teplo, ktoré môžem rozdávať ďalej. Mali veľký hospodársky dvor. Ja si pamätám 15 kráv, 4 kone na dvore, vraj mal dedko Stebila kedysi 100 ovcí, tie si už nepamätám. No hektáre polí a lesov áno. Pásavala som na nich so svojimi zvalskými kamarátmi kravy. Keď som bola väčšia a mocnejšia, pamätám si, že sme všetci robili na poli. Sesternica Maňa, bratranec Igor, moja mama, otec, ktorého volám apo (tak si to želala babka Stebilová, aby sme ho volali so sestrou Natašou, zdalo sa jej to asi nejako pansky, teda po maďarsky, ale hovorím mu zo zvyku apko, potom to znie viac našsky, či nie?), teta Aňca, sestra mojej mamy a ujo Jurko Petrecký, tetin muž.

Všetci sme robili vo Zvale na našom, na poli. Ženy a dievčatá hrabali seno, viazali snopy zo pšenice, chlapi a chlapci kosili trávu i pšenicu, ale i pohánku, ovos... Neskôr naši kúpili kosačku, zrno sme mlátili mláťačkou, ktorá chodila po celej dedine a mlátila zrno všetkým. Ľudia robili i v Snine vo fabrikách (Vihorlate, Jase, na úradoch, v obchodoch...) a zároveň na svojich poliach. Ja si spomínam, že žili vcelku družne, spolu mlátili, keď bolo treba pomáhali jeden druhému. Nemyslím si, žeby medzi nimi nebola i zášť a zloba, ale akosi mi viac v mysli utkvela ich vzájomnná dobrota a porozumenie. S bratrancom Igorom  sme neskôr občas zašli na dedinskú zábavu, tam som zistila, že milujem náš folklór. Naši mi na jedny narodeniny kúpili badminton, s Igorom sme ho hrávali na ceste pred domom po práci do večera a často aj pri pouličných lampách. Boli sme celkom dobrí hráči. Zopár ráz nás naši zobrali do Maďarska, ale zväčša sme celé leto strávili vo Zvale. Práce bolo veľa, ale aj zábavy a družného smiechu.

Na Veľkú noc, to bolo veselo. Dievčatá sa neskrývali pred chlapcami, keď ich prišli polievať, občas nás aj, keď bolo teplo, hodili do potoka. Smiali sme sa z toho, prezliekli do suchého a čakali, kedy prídu ďalší polievači - s vedrami vody :-).

Seno sa zvážalo na vozoch z vysoko položených lúk, hovorievali sme spod Beskyda, až spod poľskej hranice. Tam sme vyháňali i kravy, pretože bližšie k dedine sa kosila tráva na seno, alebo tam rástla pšenica, pohánka, ľan, ovos, zemiaky alebo mak... A mnoho ďalšej práce bolo potrebnej urobiť a pomôcť rodine mojej tety Anky, ktorá ostala žiť v rodičovskom dome s dedkom a babkou Stebilovými.

Družstvo sa v dedine založilo až v roku 1974. Preto, lebo ľudia sami chceli, už nevládali tak ťažko robiť na vlastnom, keď videli mechanizovanú prácu v nižšie položených združstevnených majetkoch ich susedov v iných dedinách, bližšie k Snine, na úrodnejších zemiach.

V roku 1977, 18-ročná, som odišla do Banskej Štiavncie, kde som zmaturovala na gymnáziu - prípravke pre štúdium v zahraničí. Odišla som tak z domu, zo Sniny i zo Zvaly. Až teraz si uvedomujem, že som bola od svojho raného detstva nielen bilingválna, ale aj dvojdomá.

Hm, som ako dvojdomá rastlina, no preto, lebo s dvoma koreňmi. Jeden z nich mi vytrhli, keď v roku 1984 zrovnali Zvalu so zemou.

Od roku 1978 do roku 1983 som študovala na Kyjevskej štátnej univerzite. A práve vtedy Zvalu i ďalších šesť dedín začali pripravovať na likvidáciu a nakoniec i zlikvidolvali. Nezažila som teda tú manipuláciu znalcov hodnotiacich ľudské osudy, ani plač mužov i žien, keď im cudzí robotníci búrali ich domy. Bola som v Kyjeve. Videla som až teraz po rokoch na videách či na filmových pásoch, ako vyhadzovali kostolíky pri cintorínoch do vzduchu. Dedko zomrel pred mojím odchodom do Kyjeva, babka po ňom, v roku 1979. Našťastie sa nedožili búrania ich domu, hospodárskych budov, stajní, sťahovania. V prednej izbe u tety mali veľké krídlo. Hrala na ňom Maňa, dnes učiteľka v materskej škole, niekedy i ja. Igor, dnes atómový chemik na Morave, mal v zadnej izbe harmoniku. Klavír bol taký veľký, že sa vraj nezmestil na sťahovacie auto, tak ho rozpílili na kusy a vyhodili. Bolo prekrásny. Keď k nám pred tým prichádzali početní hostia na svätého Petra, keď  bol odpust vo Zvale, hrávali sme občas na tom veľkom krídle. Po dobrej hostine (teta Aňca bola výborná kuchárka i pekárka, zbožňovala som jej tvarohovo-čučoriedkový kysnutý koláč a babkine lokše z kyslého mlieka pečené na platni kuchynského sporáka) sme sa vždy rozospievali. To som z celej hostiny mala najradšej. Dodnes mám najradšej pesničky, ktoré sme všetci spievali na týchto rodinných oslavách. A krídlo na pol izby? Akoby ho mohli zobrať do Sniny, kde im pridelili na začiatok dvojizbový tehlový byt pri mestskom úrade? Až oveľa neskôr si postavili na Brehoch v Snine, na štvorárovom pozemku, svoj nový dom. Namiesto rozľahlého starého rodičovského domu, polí, lúk, lesov - najprv dvojizbový byt a potom štvorárový pozemok v Snine. Zvalské hektáre polí, lúk a lesov mali teda administratívnu hodnotu štyroch sninských árov. A mali aj ľudskú hodnotu pre úradníkov a znalcov bez srdca?Keď Zvalu v roku 1983-1984 vysťahovali a zrovnali so zemou, nebola som tam. Na pohreb babky som z Kyjeva nemohla prísť, po ukončení letného semestra v roku 1979 som prišla na jej hrob - už do Sniny, vedeli sme, že Zvalu zlikvidujú, tak sme našich starých rodičov pochovali v Snine. Och, ako bolo babke ťažko, keď svojho muža pochovala v Snine, a nie v Zvale!

Vo Zvale som od skončenia kyjevských štúdií nebola. Prvýkrát od likvidácie Zvaly som sa ta odvážila ísť pred dvoma rokmi v lete, t. j. v roku 2011. S mojím manželom Dodom, sesternicou Maňou a jej mužom Ivanom Coraničom, ktorý pochádza z Ruského, tiež vysťahovanej dediny. Je jeden z organizátorov každoročných stretnutí rodákov z Ruského, je vo výbore urbariátu, tak má prístup k povoleniu na prístup za závoru, ktorá stráži vstup do vyľudnenej oblasti. Bez tohto povolenia je tam vstup človeku na aute zakázaný. Ale bez auta tam málokto chodieva. Od Sniny bola Zvala vzdialená 25 km. Len zver si tam prestupuje pomyselné hranice bývalých ľudských chotárov, ako sa jej zažiada.

V to leto, roku 2011 som bola vo Zvale, ktorej niet. Bola som tam a zároveň, ako keby som tam nebola. Bola som v lese, no nie v dedine. Asfalt na ceste zarastol trávou, alebo sa prepadol, okrem ovocných stromov tam niet žiadneho znaku o bývalej ľudskej činnosti alebo o ľudskom sídle. Nazbierali sme čučoriedky a hríby. Čučoriedky rastú na zvalskom i v katastri bývalej obce Ruské. Rastie ich oveľa menej ako kedysi, pretože lúky zarastajú stromami. To, kde stál náš dom, by som nebola poznala, keby mi Maňa neukázala starý orech i čerešňu z nášho sadu. Oproti nášmu domu bola veľká garáž pre autobusy. Zvala bola posledná obec v okrese. Zvalský kataster končil poľsko-československou hranicou vo výške približne 1000 m nad morom, v Beskydoch. Preto v Zvale parkovali v noci autobusy, aby ráno o piatej mohli zvážať ľudí do Vihorlatu i Jasu v Snine. Z garáže ostal akýsi kus betónu, už i ten prerastený trávou.

Akoby nikdy Zvala nebola. Celé stáročia tam stála učupená pod horami Beskýd a teraz všetko zarástlo burinou, stromami. Prečo i tie cerkovky pri cintorínoch museli vyhodiť do vzduchu? Aspoň mŕtvych mohli nechať na pokoji.

Prečo Vám popisujem svoj zvalský príbeh tak zoširoka? Lebo mocní sa chystajú postaviť ďalšiu priehradu v chotári Rusínov. Tentoraz Sabinovského okresu, pri obci Tichý Potok. Už je to vraj hotová vec. Na pozemkoch tých Rusínov v Sabinovskom okrese, ktorým kedysi v 50. rokoch zlikvidovali obce a zobrali lesy i polia, aby ich uzamkli vo vojenskom priestore v Levočských vrchoch. Namiesto toho, aby si ich už po dramatickom navrátení mohli využívať podľa vlastných predstáv, zriadil tam štát chránené vtáčie územie. No aj  to sa našim mocným vidí málo. Chcú tam postaviť ďalšiu priehradu na pitnú vodu pre Prešovský a Sabinovský okres a možno aj mesto Košice. Vody tam však tečie dosť i bez priehrady. Len komusi zas chýba megalomanská stavba. Aby niekto dobre zarobil? Ktohovie. A Rusínov sa opäť nik nebude pýtať, či si želajú, aby na ich lúkach a lesoch postavili priehradu.

Môžeme tomu zabrániť, aby štát postavil priehradu na pitnú vodu pri Tichom Potoku? Štát je silný hráč a Rusíni a ich záujmy či nároky na strácajúcu sa dedovizeň sa zas ocitnú na chvoste záujmov nášho štátu. Ale veď on je tiež náš, či vari nie je?

Nie, nezabudla som, pán premiér, my len naťahujeme ruky so svojimi požiadavkami a podľa Vás nič tomuto štátu nedávame. Len som akosi zabudla, ktoré z tých našich rusínskych požiadaviek nám náš štát od roku 1945 uspokojil. Alebo predsa len nie je náš a je len Váš? Podľa všetkého áno, veď Vy ho budujete iba pre väčšinový národ! Aby som Vás, pán premiér, citovala.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?