Rusíni na Bratislavskom hrade

Autor: Ľuba Kráľová | 15.12.2012 o 21:41 | (upravené 16.12.2012 o 2:41) Karma článku: 8,15 | Prečítané:  692x

Pred troma týždňami som bola na Bratislavskom hrade a videla som výstavu fotografií s názvom Rusíni autorov Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika. Do Bratislavy sme s rodinou šli aj kvôli tejto výstave. Pre mňa to bol veľký zážitok a veľký sviatok vidieť na Bratislavskom hrade fotografickú výstavu o Rusínoch. Koľkokrát bola na Bratislavskom hrade výstava o Rusínoch? Ja viem o tejto jedinej.

 

A to vďaka spomínaným fotografom z Humenného. Priznám sa, moje očakávania boli spočiatku nenaplnené. Čakala som čosi veľkolepejšie, prekvapilo ma, že sú vystavené iba staršie fotky z 80. rokov, a to zo Starinskej doliny pred vysídlením siedmich veľkých rusínskych obcí kvôli vodnej nádrži Starina, ale i z iných obcí za Sninou smerom k ukrajinskej hranici (Ruský Potok, Nová Sedlica...). No potom som si uvedomila, že život Rusínov nikdy veľkolepý nebol. Tým viac, že autori fotografií zachytili už dnes nezachytiteľné. To, čo zmizlo v nenávratne času alebo po zrovnaní so zemou siedmich krásnych dedín na úpätí východných Karpát. Často mi až srdce stislo pri tých záberoch, pretože zobrazujú stratený svet môjho detstva a každodenný život Rusínov z mojej rodnej Sninskej doliny, dávno zabudnutý. Rovnako ma srdce zabolí, keď prídem napríklad do Parihuzoviec (dediny s približne 25 obyvateľmi), alebo do Jalovej, pretože nájdem vymierajúce dedinky skrčené v horách v lone prekrásnej prírody, no pomaly bez života. Fotografie o Rusínoch na Bratislavskom hrade mi pohladili dušu svojou umeleckou výpoveďou i dokumentárnou hodnotou. Vďaka za ne Tomášovi Leňovi a Jozefovi Ondzikovi.

Тomás Leňo a Jozef Ondzik sú humenskí fotografi. Slováci. Humenné, rovnako ako Snina, sú slovenské mestá s pôvodným sotáckym obyvateľstvom. Územie Rusínov v tomto regióne sa rozprestiera v Beskydoch za Sninou smerom k poľskej či ukrajinskej hranici alebo vo Vihorlatskom pohorí medzi Sninou a Humenným (dedina Valaškovce vysťahovaná kvôli vojenskému uzavretému priestoru neďaleko Humenného pri Hažíne).

Okrem stakčínskej rodáčky pani Danky Kapraľovej nepoznám ďalších Rusínov, ktorí by prezentovali v umeleckej fotografii život Rusínov na Slovensku. Ale to len možno ja  ich nepoznám. Ktorýkoľvek Rusín z doliny mohol vziať fotoaparát, sadnúť si na zriedkavý v doline autobus a prežiť so svojimi rodákmi žijúcimi v ťažkých horských podmienkach týždne a mesiace a dokumentovať ich každodenný život po svojom. No urobili tak dvaja fotografi z Humenného, páni Tomáš Leňo a Jozef Ondzik.

V rusínskom prostrední sa teraz stretávajú s priaznivými, no na počudovanie niekedy i s nepriaznivými reakciami na ich počin. Je pravda, že v 80. rokoch 20. storočia žili Rusíni v iných podmienkach, v akých žijú dnes. Ale umelecká výpoveď aj vo fotografiách obvykle nekopíruje fotograficky skutočnosť. Odlišuje sa od nej autorovým uhlom pohľadu. Keby sme chceli hodnotiť realitu podľa Picassových obrazov, tak by sme sa z nej možno vysmiali, ohrnuli nad ňou nos, alebo by sme ju oplakali, taká je na jeho obrazoch bizarná. Picasso však povýšil našu obyčajnú každodennosť na umenie! Toto sa podarilo i dvom fotografom z Humenného dokumentujúc život Rusínov v sninskej doline v priebehu 30 rokov, počnúc osemdesiatymi.

Najprv možno zo zvedavosti, ale vždy úprimne a nezištne dokumentovali život v rusínskych obciach na slovensko - poľskom a slovensko - ukrajinskom pohraničí. Od svojich sedemnástich rokov spoznávali podľa vlastných slov „inú kultúru, iné zvyky, rozdielny náboženský rítus" ľudí patriacich k inému etniku stáročia susediacemu s väčšinovým národom. Od svojich 17 rokov takmer do svojej päťdesiatky, t.j. tridsať rokov venovali fotodokumentovaniu každodenného života malého etnika žijúceho na úpätí Karpát, na okraji Československa a dnes severovýchodného Slovenska. Popritom ľudsky dozrievali, archivovali pre Rusínov vzácne chvíle ich vyvíjajúceho sa života. Pred tridsiatimi rokmi si ani sami Rusíni ešte neuvedomovali, že silný proces asimilácie s väčšinovým národom môže spôsobiť ich postupné a nenápadné vymieranie. Pre seba si do svojho ďalšieho života mladí fotografi od Rusínov brali pocit empatie a tolerancie k inakosti a odlišnosti. Možno ich samých prekvapilo, ako prostredníctvom fotografie i sporadického života medzi Rusínmi začali postupne chápať život inej komunity, národa, ktorý žije a rozmýšľa inak ako väčšinový národ. Koľkým Slovákom však táto inakosť a porozumenie tejto odlišnosti uniká? Netýka sa to na Slovensku len rusínskej národnostnej menšiny.

Zo strany Rusínov je potrebné sa teraz Tomášovi Leňovi i Jozefovi Ondzikovi hlboko ukloniť a poďakovať za to, že doviedli umelecký obraz o Rusínoch okrem Ruského Potoka, Jalovej, Humenného, Svidníka, Prešova až na Bratislavský hrad. Tým viac, že silná asimilácia Rusínov na Slovensku s väčšinovým národom spôsobuje tlak k ich vymieraniu.

Podľa štatistických údajov zo sčítania ľudu v roku 1991, ako aj zo sčítania obyvateľov, domov a bytov v roku 2001 i 2011 sa v rusínskych obciach k rusínskej národnosti hlásila a hlási menšina ich obyvateľov. Uvediem príklad. V okrese Snina sa nachádza učupená v horách obec Jalová, po vysídlení siedmich rusínskych obcí zo Starinskej doliny akási osamotená na bočnej ceste. Je to rusínska vymierajúca obec, no ako keby v nej už nežili Rusíni. Slováci sa tam však neprisťahovali ani zo Sniny, ani z Humenného. Žijú tam svoj neľahký život potomkovia svojich dávnych i nedávnych predkov - Rusínov. Prečo ale potom podľa výsledkov sčítania z rokov 1991 i 2001 nežije v Jalovej ani jeden Rusín? Všetci obyvatelia obce sa prihlásili k slovenskej národnosti. Takýchto rusínskych obcí, v ktorých sa k Rusínom v sčítaní prihlási nepatrná časť ich obyvateľstva, je však dosť aj vo Svidníckom, Bardejovskom, Sabinovskom, Spišskonovoveskom okrese viac.

80%, 90% Slovákov v rôznych rusínskych obciach na Slovensku či 100% Slovákov v Jalovej je najväčšou národnou tragédiou Rusínov na Slovensku na začiatku 21. storočia a znak vymierania tohto národa! Všetci ľudia v Jalovej, rovnako i vo všetkých dedinách za Sninou smerom k Ubli, Uliču, "Zvale, Ruskému či Smolníku" (keby tieto dediny ešte existovali), alebo Osadnému, Zubnému, Medzilaborciam... sú Rusíni! Len mnohí z nich - v Jalovej všetci obyvatelia - sa subjektívne necítia byť Rusínmi! Môže byť väčšie nešťastie pre národ, keď jeho ľudia zabudnú na to, kým sú? Kým boli ich rodičia i prarodičia? Môže národ prežívať väčšiu národnú tragédiu? Podľa mňa nie.

Počas môjho detstva sa v rusínskych dedinách nerozprávalo ináč ako po rusínsky. Starí ľudia s deťmi hovorili len po rusínsky. A teraz sa prejdite ráno po ceste s detičkami v mnohých rusínskych obciach, ktoré ešte majú školu, keď idú do školy. Alebo navštívte materské či základné školy v rusínskych dedinách a počúvajte, ako rozprávajú rusínske deti medzi sebou, alebo ako s nimi rozprávajú učitelia, alebo ako s nimi rozprávajú ich rodičia a starí rodičia. Po slovensky! V rusínskych obciach, kde sú všetci ľudia Rusíni, si spravidla menšina z nich píše rusínsku národnosť a len polovica alebo niekde necelá polovica považuje rusínsky jazyk za svoj materinský jazyk. Stačí si prečítať knihu Mikuláša a Alexandra Mušinkových Národnosť pred zánikom? a pozrieť výsledky sčítania ľudu z roku 1991 a sčítania obyvateľov, domov a bytov z roku 2001 a 2011. Rusíni aj napriek pomalému nárastu ich počtu na Slovensku od roku 1991, kedy bola po 40 rokoch opäť oficiálne uznaná rusínska národnosť, si píšu hlavne slovenskú národnosť. Väčšina ľudí v rusínskych dedinách, ktorých matka i otec boli alebo sú Rusíni, sa cítia byť Slovákmi.

Raz mi mladé dievča z jednej rusínskej obce neďaleko od Svidníka povedalo, že rozumie mojej rusínčine, no rozprávať po rusínsky so mnou nebude. Rozumie jazyku svojich rodičov, t. j. svojmu rodnému jazyku, no nevie, ale hlavne ho nechce používať. Spievať po rusínsky vie, no rozprávať odmieta.

Knižná publikácia Rusíni autorov Tomáš Leňa a Jozefa Ondzika i viaceré putovné výstavy z výberu fotografií danej publikácie vrcholiace na Bratislavskom hrade dokumentárnou a zároveň umeleckou výpoveďou poukazujú na túto vymierajúcu identitu jedného kedysi relatívne početného európskeho národa na strete Ukrajiny a Slovenska. Vďaka im za to.

 

Ľuba Kráľová, 14. 12. 2012

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?